MINULOSŤ:
Celým menom Lydia Karin Bergman sa narodila v švédskom Ystade, ako tretie, ale za to nie posledné dieťa do rodiny veľmi vplyvných ľudí. Jej otec bol váženým advokátom a matka hudobníčkou v mestskom orchestri. Dievča tak dostalo do vienka nespočetne veľa talentu ale rovnako tak aj odvahy a bojovnosti. Už od malička sa u nej prejavovala tvrdohlavosť, ktorú mali problém utlmiť nie len rodičia, ale aj učitelia v škôlke, či v škole. So svojimi súrodencami nemala najlepší vzťah, už od svojich piatich rokov sa s nimi škriepila o všetky predmety a dokonca aj o pozornosť rodičov. Raz až tak, že len preto, aby sa venovali jej a nie jej staršiemu bratovi Rolandovi mu zlomila ruku. Samozrejme, že namiesto pozornosti dostala trest. Ľahké to s ňou nebolo ani v škôlke, kde dievčatá robila zle, zo stola ukradla učiteľke špendlíky, ktoré potom nasypala do topánky Marii, jej úhlavnej detskej nepriateľke. Už vtedy bola veľmi dobrá v klamstvách a tak na jej hrôzostrašný čin neprišlo, aj keď rodičia veľmi dobre vedeli, že to bola práve ona. Preto ju hneď na druhý deň odhlásili zo škôlky a vybavili jej súkromného učiteľa, aby tak bola pod dohľadom ich a nerobila problémy. V rámci domáceho vzdelávania sa, sa Lydia neskôr nevedela začleniť do kolektívu a ktokoľvek sa s ňou snažil skamarátiť mala tendenciu ho odstrašiť svojim nepríjemným až ignorujúcim správaním. Rovnako ako materská škola aj základná sa tak niesla v nie veľmi príjemnom duchu problémov, ktorými na seba mala blondínka upozorňovala. Preto znova nadišlo radikálne riešenie a Lydiu umiestnili do nápravnovýchovného ústavu, kde ju celých osem rokov dávali do stavu, kedy bude schopná sa socializovať a normálne baviť s ostatnými bez toho, aby im nejako fyzicky ublížila. Človek by si povedal, že sa po tejto skúsenosti polepšila, no to by nebola Lydia. V nápravnom výchovnom ústave predávala za pár centov pilulky rôzneho druhu, cigarety, ktoré kradla vychovávateľom. Dlhé mesiace jej na to nikto neprišiel a do dňa, kedy ju videl predávať obyčajné lieky proti bolesti jeden z chlapcov, Levi, ktorý to celé povedal vychovávateľke a ona tak dostala trest a zákaz vychádzok. Trest však nebolo to čo ju trápilo, trápil ju onen chlapec. Aj jemu predala niečo z toho, čo pokradla a predsa ju ten zbabelec natrel. V deň kedy skončil jej trest si ho počkala na záhrade, kde ho všetkou svojou silou a hlavne hnevom hodila do lavičky oproti, Chlapec si rozbil čelo a preletel ťažko cez tých pár do seba pozbíjaných drievok. Čakala, že bude rovnaký bojko ako prvýkrát, no Levi sa natoľko bál niečo povedať, že radšej ostal ticho a doprial tak sladké víťazstvo stále nenapravenej Lydii.
Po ôsmych rokoch sa konečne dostala z väzenie, ktoré aj tak z jej správaním nič neurobilo, no zocelilo ju to a posilnilo vo veľa veciach. Svoje záchvaty hnevu a potreby pozornosti spoločne s rodičmi vyriešila hodinami jazdy na koni, učením sa jazykov a streľbou z luku. Prvé dva roky svojej puberty tak strávila v domácom vzdelávaní a až potom nastúpila do tretieho ročníka na strednej, kde zapadla do partie problémových detí. Jej túžba po pozornosti však už nebola taká veľká a tak klasicky chodila poza školu, podvádzala na hodinách a sem tam niekoho zbila, či slovne napadla. Popritom na svojich rodičov hrala divadlo dobrej dcéry, ktorá sa vzdelávala. Isteže, nebola zlá študentka učila sa dobre, no jej správanie a postoj ku škole nebol dvakrát najlepší. Lydia má veľmi ostrý jazyk a tak sa častokrát dostala do hádok nie len s rovesníkmi, či staršími žiakmi, ale aj s profesormi. V poslednom ročníku na strednej spoznala o rok staršieho chalana, do ktorého sa samozrejme zaľúbila, no ako to už býva zvykom dlho to nevydržalo. On spadol do drog a ona s tým nechcela mať nič spoločné, preto sa rozišli, aj keď dlho potom ju prenasledoval a robil jej zo života peklo. Po maturite sa prihlásila na medicínu, mala určitú víziu sa začleniť do normálneho života ako lekárka. Lydia pomaly dospievala a s ňou aj jej správanie a pubertálne výkyvy hnevu takmer úplne zmizli. No jej popredné vlastnosti ostávali. Na ostatných rovesníkov vždy pôsobila prísne, chladno, bez emócií, no ona si tak nepripadala. Jej emócie sú skryté pod veľmi ťažkým a hrubým závojom. Sama si postavila stenu, ktorú nikto nepreliezol. Jej podstata však stále inklinovala k nekalým činnostiam. Zlodejstvo, predaj hocičoho, z čoho sa dalo zarobiť. A takto stretla jedného z členov mafie, bol to starší muž, mohol mať tak okolo tridsať, keď ju oslovil a ona ani nevie ako sa dostala do rodiny s najnižšou pozíciou. Bola však veľmi ambiciózna a chcela dokázať nepredstaviteľné, každú úlohu, ktorú dostala splnila na sto percent, snažila sa čo najlepšie a popritom sa samozrejme učila, naučila sa ovládať zbraň, bojové techniky, aby sa vedela v prípade ubrániť, aby vedela bojovať aj z blízka ale aj na diaľku zbraňami. Od svojich dvadsiatich dvoch  tak bola jedna z tých lepších členov v rodine. Potom sa stretla s Magnusom, ktorého dovtedy videla len pár krát za celý čas, to už sa viac stretávala práve z jeho pravou rukou, čo tu pobudla a začala si vytvárať dôveru aj u neho a tak, na sebe pracovala ešte viac a do všetkého, čo jej bolo zverené dávala neskutočné odhodlanie. A jedného dňa nadišiel jej čas. Keď sa predošlý zástupca jej frakcie nedobrovoľne, ale zároveň dobrovoľne pobral za jeho priestupky na druhý svet ona si vyslúžila postup na túto pozíciu, so všetkým čo k tomu patrilo – s obradom a so zlatou mincou na ktorej bol vygravírovaný znak jej frakcie – dýka. Lydia si vyslúžila to najcennejšie, čo v tejto mafiánskej rodine mohla získať. Dôveru. A nedovolí aby ju stratila a to za každých okolností. Jej pracovitosť, zodpovednosť, precíznosť, tvrdohlavosť ale aj impulzívnosť jej v živote pomohli tam, odkiaľ cesta nevedie späť a ona ju ani nehľadá. Aj keď za sebou nechala množstvo sklamaných tvári v podobe matky, otca a súrodencov, ktorých nikdy nemala rada, netrápilo ju to. Prečo? Pretože sú len minulosť, na ktorú pomaly zabúda.